„Počujete ma všetci?“ spýtala sa smutne papučka.
„Samozrejme, že ťa počujeme,“ ticho odpovedali veci, „ale prečo hovoríš tak smutným hlasom?“
„Som smutná, lebo som stratila pár. Dnes nás mal Jožko obuté v škole, ale po 3. vyučovacej hodine sa ponáhľal na preteky v behu na 100 metrov a zrazu som bola v taške iba ja. Môj pár zostal v škole. Aj som hlasno kričala, ale Jožko ma nepočul.“ takmer plakala papučka.
Vtom ju prerušili tenisky: „V behu na 100 metrov? Veď Jožko tie preteky vyhral. A to iba vďaka nám tak rýchlo bežal.“
„Nebuďte také pyšné!“ zapojilo sa do rozhovoru tričko. „Ja som vyrobené z veľmi kvalitného materiálu. Jožko sa kvôli tomu cítil veľmi príjemne a aj vďaka tomu vyhral. Nebudem ale hovoriť, že iba preto vyhral, lebo ma mal oblečené.“
„Všetci sa mýlite,“ zapišťala malá myš, „ja som sa práve vtedy snažila dostať z klavíra a ten vydal ten najpríšernejší tón. Všetci okrem Jožka sa na chvíľu zľakli a on ich predbehol a zvíťazil.“
Vtom sa otvorili dvere skrinky a veci stíchli. Jožko vrátil papučke jej pár a s úsmevom na tvári a medailou na krku odišiel pochváliť sa kamarátom.
